Deti majú filozofické otázky už odmala, je na rodičoch a učiteľoch, či sú na ne citliví a vedia ich kompetentne rozvíjať. Tiež tvrdím, že filozofické premýšľanie človeka mení a obohacuje. Zatiaľ čo mravná výchova žiaka (v slovenskom kurikule) vedie k tomu, čo má žiak konať, filozofické (kritické, bezpredpokladové, nedogmatické, nestereotypné) myslenie mu podsúva otázku Prečo práve takto konať?. Hodnoty by mal človek zvnútorniť až potom, čo ich kriticky analyzuje a posúdi. A to učí filozofia. Myšlienka filozofovania s deťmi a mládežou v škole nie je nová. Vznikla koncom šesťdesiatych rokov v aktivitách amerického pedagóga Mathewa Lipmana v pedagogickom koncepte Philosophy for Children. Jeho cieľom bolo vytvoriť taký koncept výučby filozofie, ktorý by bol deťom a mladým ľuďom skúsenostne blízky, a vďaka ktorému by sa mohlo cielene rozvíjať nielen kritické, ale aj tvorivé a spolupracujúce myslenie, v procese ktorého cieľ cesty je neznámy, avšak prostriedky procesu sú veľmi dobre uchopiteľné. Na pedagogickom programe filozofovanie s deťmi je úžasné to, že dopredu nevieme, k akému výsledku nás spoločné myslenie v diskusnej skupine zavedie, ani ako dlho nám to bude trvať a či vôbec k výsledku prídeme, avšak samotný proces je heuristický, má svoju štruktúru, vyžaduje kognitívne a sociálne zručnosti a tie sú veľmi dobre pozorovateľné a rozvíjateľné.